Keď sme pred piatimi rokmi začínali s Agile tak sme v miestnosti sedeli asi dvadsiati vývojári.V určitom momente som si uvedomil, že niečo sa zmenilo.  To niečo bol taký zvláštny a intenzívny bzukot a šum v kancelárii. Muselo to byť asi rušivé, pretože sa prišiel pozrieť aj riaditeľ z vedľajšej kancelárie.

Ako vedúceho oddelenia sa ma hneď spýtal čo sa stalo.  „Hmm, práve že nič. Ale mám pocit, že to má byť práve takto!“

Tento pocit vo mne vyvolala možnosť pozorovať ako sa zmenilo správanie v tíme. Predtým ľudia sedeli so slúchadlami na ušiach. Predsa len open space má svoje nevýhody… No s príchodom Agile sa ľudia zrazu potrebovali rozprávať, pretože pracovali na spoločných úlohách. Bol to chaos? Možno z pohľadu človeka mimo tohto tímu. Z pohľadu člena tímu každý vedel kto s kým a aký problém rieši.

Odvtedy vždy na workshopoch pozorujem ako vnímajú takú intenzívnu spoluprácu manažéri, ktorí sú predsa len zvyknutí mať udalosti pod kontrolou. Vrátane komunikácie počas porád.

Pred dvoma mesiacmi ma tak uprostred plánovacieho mítingu vytiahol na chodbu riaditeľ spoločnosti, jej dlhodobý majiteľ a jeden zo zakladateľov.

„Zastavme to! Nemôžem sa pozerať na tento chaos. Nemá to hlavu a pätu, tu každý komunikuje s každým. A všade sú tie papieriky. Podľa mňa je to strata času, ktorá musí byť okamžite minimalizovaná!“

Bolo to ako zažiť deja-vu.

P1050793

Nie, nezastavili sme to. Riaditeľ sa na naliehanie vzdialil a prišiel nás pozrieť o dve hodiny. Čo však uvidel bolo pre neho prekvapením.

  1. Tie nešťastné papieriky boli usporiadané v rade.
  2. Papierikov bolo dokonca viac než predtým, pretože boli rozdelené na menšie úlohy.
  3. Na každom papieriku bol aj odhad.
  4. Boli tam oranžové papieriky s rizikami.
  5. Navyše papieriky boli rozdelené do skupín podľa iterácií.
  6. No najkrajšie bolo pozorovať ako mu členovia tímu vysvetlili ako chcú toho veľkého slona zjesť!

Práve v  takom ‘chaose’ je totiž spolupráca, komunikácia, dohody a nakoniec aj výsledky.