Posledný polrok sa častejšie stretávam so situáciami,  kedy sa klienti na nás obracajú so žiadosťou o pomoc keď Agile v tíme nefunguje,  resp.  sa nikam nepohlo.  Zamrzlo v stave ako na začiatku. Všetci tvrdili,  že to nie je OK. A mali pravdu.

Väčšina z týchto prípadov javí až podozrivo podobné príznaky a príčiny. A tak som sa rozhodol ich trochu opísať. Možno sa v nich spoznáte. A možno vás nasledujúce blog posty nakopnú aj sa posunúť.

Rízon 1: Agile chcel manažment

Aspoň podľa vyjadrenia týchto tímov :).  A tak sa tím neangažuje, ba dokonca mnohokrát vyslovene bojkotuje. Pasívne a bohužiaľ aj aktívne. A dostávajú manažment do pozície kedy ľutuje, že vôbec ho napadla nejaká samoorganizácia, že ľudia sa budú cítiť lepšie v práci keď budú mať nad ňou kontrolu. Ľutujú prachy za školenia, po ktorých sa tí istí ľudia tak vehemente pýtali…

Tímy si neuvedomili kto a pre koho Agile vymyslel. Agile vymysleli ľudia, ktorých už nebavili zbytočnosti. Vymysleli si ho na to, aby mali v práci energiu a chuť dokončiť produkty, ktoré bavia ich aj zákazníka. Priamo členovia tímov. Vývojári pre vývojárov.

Najlepším a zároveň najťažším riešením tohto problému možno je správne a zrozumiteľne nastavená vízia. Stereotyp je to čo ubíja ľudí. Až príliš často nevedia čo vyvíjajú. Pre koho. Prečo. Až príliš málo robia na produkte, na ktorý sú hrdí. Až príliš často riešia „tasky“ a nie problémy klientov. Aj preto je taký priepastný rozdiel v angažovanosti v startupoch a v komerčných veľkých projektoch. Aj preto je to v nich s agile ťažké. Nie kvôli agile, ale kvôli odpojeniu sa od používateľov.

Vízia a smerovanie k nej je určite ťažšie ako slepé spracovanie úloh. Ale o to interesantnejšie.

Rízon 2: Nechaj ma tak

Tímy zostali po zavedení agile organizačne rovnako štruktúrované.

Fungujte rovnako a dostanete rovnaké výsledky. To tvrdil už ten pán, ktorý vymyslel teóriu relativity. A ten s tou žiarovkou by sa pridal. Tak prečo opakovať to čo nefunguje?

Neveril by človek aké ťažké je už len posadiť sa do spoločnej miestnosti. Tento rok som zažil tímy a ľudí, ktorí kvôli presadeniu sa po 15+ rokoch boli ochotní dať výpoveď. Nechajte ma tak. Ja sa nechcem s nikým rozprávať. Úlohy mi prichádzajú systémom. Načo sa mám s niekým o tom rozprávať? Prečo sa, preboha, presadiť keď som o jednu miestnosť ďalej? Veď emaily nám fungujú. Veď máme XXX for Business. Veď. Veď. Veď. Veď práve! Chcime viac. Chcime makať na nejakom produkte, alebo aspoň jeho časti. Nielen programovať. Nielen analyzovať.

Akurát dnes sme mali s pomerne veľkou skupinou ľudí dlhú diskusiu o usporiadaní tímov. Výsledok bol roztržitý. Neochota a neschopnosť sa pozrieť na možnú budúcnosť inak. Veľké delové gule uviazané na nohách, ktoré ich ťahali do stavu rovnakého ako pred x mesiacmi. A pritom žiadna sebareflexia, že práve to pôvodné usporiadanie spred x mesiacov ich doviedlo do stavu, kedy produkt je tak komplexný, že je až v rozumnom čase neudržateľný. Aj drobná zmena vyvalí ľavý bok aplikácie. Je ľahšie argumentovať, že nás je málo, že chceme ďalších ľudí, že potrebujeme sa veľa naučiť, že sa to nedá, lebo to nikdy nebolo inak. A tí, ktorí si to aj vedeli predstaviť boli umlčaní. A tiež asi pochopili, že ten tím už nie je tak celkom ich tím. Že sa neposunú ďalej. Že to bude rovnaké ako pred tými 15 rokmi. Depresívne zistenie. A paradoxne si v tíme ani neuvedomili, že sami postavili na stôl otázku, či nie je nejaký iný systém lacnejší a flexibilnejší.

Vo svete softvéru platí pravidlo, že systém vyzerá tak, ako vyzerajú tímy. A naopak.  A tak ak nezmeníte layout tímu, potom nezmeníte produkt, potom nezmeníte proces práce, nezmeníte výsledok a nezmeníte ani spokojnosť klienta. A ten začne tlačiť. A tlačiť a tlačiť späť. Pretože biznis nespí. A vy s musíte prispôsobiť. Alebo sa prispôsobí klient. Možností je na trhu strašne veľa.

Ale ten endorfín, keď vám neočakávane klient napíše ako ste mu pomohli…. To sa nedá zaplatiť.

Pokračovanie nabudúce. Backlog pozorovaní sa plní.